cialis soft 20mg
You are here: Home Články Six Stars Jozef Rajchl: Potrebujem bežeckú slobodu a voľnosť

Jozef Rajchl: Potrebujem bežeckú slobodu a voľnosť

E-mail Tlačiť PDF
Užívateľské hodnotenie: / 8
SlabéDobré 

Snom ultrabežca Jozefa Rajchla je prekonávať veľké  vzdialenosti a dokázať, že sú  relatívne. Podarilo sa mu to už  niekoľkokrát. Naposledy bežal z Bratislavy do Pekingu – 12 024 kilometrov za 151 dní.




Už prvý, hoci trocha amatérsky test vytrvalosti, beh naprieč Slovenskom, mu vyšiel. V roku 2004 zvládol za šesť dní 575 kilometrov, ale urobil veľa začiatočníckych chýb, z ktorých sa poučil. Najmä v stravovaní.

O rok bežal z fínskych Helsínk a za necelých 60 dní dorazil do najjužnejšieho miesta v Európe – španielskej Tarify. Prebehol 5293 kilometrov. Svojím výkonom sa zapísal do Guinnessovej knihy rekordov ako človek, ktorý prebehol naprieč Európou v najkratšom čase. Za 59 dní, 21 hodín a 50 minút.

Posledný Rajchlov výkon bol ešte náročnejší. Sólobeh do Pekingu. Trval mu 151 dní, počas ktorých prebehol neuveriteľných 12 024 km. Najskôr z Bratislavy (8. marca) zamieril do Grécka, odtiaľ sa cez Maďarsko, Chorvátsko, Srbsko, Macedónsko, Grécko, Bulharsko, Rumunsko, Moldavsko, Ukrajinu, Rusko a Mongolsko dostal do Číny (7. augusta). Podľa dostupných informácií je to aktuálne tretí najdlhší beh na svete. Hoci tvrdí, že už by pokojne mohol odísť do športového dôchodku, v hlave už má niekoľko ďalších extrémnych plánov.


Vraj ste pôvodne chceli bežať iba pozdĺž Čínskeho múru?

To bol môj pôvodný  zámer, ale nedalo by sa to zrealizovať. Na niektoré miesta sa nedá dostať, vybaviť povolenia by bolo takmer nemožné. Tak som zvolil plán B. Beh z Bratislavy do Pekingu. Olympiáda je symbolom a motiváciou pre každého športovca, tak mi napadlo spojiť transkontinentálnym behom obe dejiská posledných dvoch olympijských hier – Atény a Peking. Hoci som sa na olympiádu vlastne ako účastník nedostal, bol som jej súčasťou aspoň takto, symbolicky.

Počas svojich projektov zvládate obrovské množstvá  kilometrov, čo tak štartovať  na budúcej olympiáde v maratóne? Zvládli by ste to?

Nie je to príliš reálne. Klasickí maratónci sú oveľa rýchlejší. Keď si to prepočítam, maratónsku trať teraz zvládnem za približne 3 hodiny a 30 minút. Takže by som musel poriadne popracovať na rýchlosti. Musel by som sa venovať len tomu. Lenže je mám v hlave ďalšie vytrvalostné pokusy, ktoré ma lákajú oveľa viac. Väčšinou sa snažím vymyslieť niečo, čo pred mnou ešte nikto nedokázal. Niečo si vysnívam v hlave, potom si sadnem k internetu a hľadám, či budem naozaj prvý. Problém je v tom, že často sa o výkonoch svojich kolegov ani nedozviem, lebo propagácia takýchto ultrabehov nie je dobrá. Napríklad v Mongolsku som stretol Francúza, profesora robotiky, ktorý tiež bežal do Pekingu, ale mal kratšiu trasu ako ja. Okolo 9000 kilometrov. A vôbec sme o sebe nevedeli.

Je vôbec dobré  propagovať ultrabehy? Veď je to extrém, ktorý zdraviu príliš neosoží.

Ultrabeh na dlhé vzdialenosti, to je vrchol ľadovca, ktorý nie je pre každého. Tak ako na maratón, treba sa naň dobre pripraviť. Inak to nejde. Samozrejme, stať sa môže čokoľvek. Ja som aj po tom množstve absolvovaných kilometrov v poriadku. Som pod dohľadom lekárov, ak by sa čokoľvek vyskytlo, aj keď nerád, zredukoval by som svoje plány. Mne ide o propagáciu behu ako takého, ktorý je zdravý. Nech každý behá toľko, čo mu dovolia kondícia a zdravotný stav, a nech postupne posúva svoje hranice. Ľudia z môjho okolia mi vraveli, že keď si spomenuli na mňa, tak sa aj oni išli prebehnúť. Ak inšpirujem čo i len jedného, budem spokojný.

Šport sa robí pre divákov. Vy ich nemáte. Neprekáža vám to?

Moji diváci sedia v autách. Blikajú, zastavujú sa, pomôžu, ak treba, zaželajú veľa šťastia. Divákmi sú aj obyčajní ľudia, ktorých stretávam. Držia mi palce, keď im vysvetlím, o čo ide. Taký ohlas ma teší. Myslím si, že takto oslovím oveľa viac ľudí. Aj tých, ktorí na športoviská nechodia, či dokonca sami vôbec nešportujú.


Projekt na budúcu sezónu už máte vymyslený?

Najprv si oddýchnem, nechám telo zregenerovať. Ľahšiu prípravu začnem v novembri. Nechystám nič veľké. Prihlásim sa na Badwater ultramaratón pri Las Vegas, ktorý meria 217 kilometrov. Behá sa v teplotách dosahujúcich až 55 stupňov, preto patrí toto podujatie k najťažším na svete. V horizonte niekoľkých rokov by som chcel prebehnúť naprieč Austráliou za 40 dní, čo by bol rekord. Mojím snom je beh na trase Aljaška – Ohňová zem, ktorý by meral 18 000 míľ. To sú však projekty, ktoré treba poriadne pripraviť a mať dostatok peňazí. Podobné projekty majú rozpočty nad 100 000 eur. Na budúci rok v septembri by sme chceli zorganizovať spolu s kondičným trénerom Ivanom Gabovičom desaťdňové bežecké preteky na Kuchajde. Postavíme trať s umelými prekážkami – štrk, voda piesok, stúpania, klesania. Mali by prísť niektoré zvučné ultrabežecké mená a posledné dva dni chceme venovať pretekom pre verejnosť.


Ako dlho trvala vaša príprava na beh do Pekingu?

Začala sa už dávno. Krátko po tom, ako som v roku 2005 prebehol naprieč Európou. V zásade behávam večer do polnoci, potom ráno pred prácou. Tento rok od januára som si vzal neplatené voľno. Aj moje ďalšie projekty boli vlastne prípravou. Prebehol som Rakúsko, kde som si vyskúšal beh v hornatom teréne. Stúpania a klesania. Potom som chcel prebehnúť Čechy, úplne sám, za sebou som mal 60-kilogramový vozík s potrebnými vecami. Ale zvládol som len 320 kilometrov za tri dni a skončil som. Chcel som si overiť, ako to budem znášať, keď budem na ceste sám, či vôbec potrebujem sprievodný tím. Ukázalo sa, že nevyhnutne hej. Odvtedy nehovorím, že behám, ale že beháme. Členovia sprievodného tímu sú neoddeliteľnou súčasťou môjho výkonu. Bez nich by to nešlo. Papierovo a sponzorsky sme všetko pripravovali od septembra minulého roka. Aj tak sa všetko nedotiahlo do konca. Na poslednú chvíľu niečo krachlo, niekto, naopak, pomohol, hoci sme to vôbec nečakali. Ale ak by som chcel čakať, kým bude všetko stopercentne pripravené, nevybehol by som azda nikdy.

Čo strava, čo môžete jesť pri svojich extrémne dlhých behoch?

Používal som špeciálnu stravu pre športovcov, nápoje, tyčinky, ktoré zabezpečia dostatočný  prísun energie. Ale doprial som si aj normálne jedlo. Podľa toho, v ktorej krajine sme práve boli. Nemal som žalúdočné problémy, azda aj preto, že jeden z nápojov, ktorý som mal k dispozícii, slúži na ochranu črevnej mikroflóry. Radil som sa s lekármi, aby som neurobil nejakú chybu.



Cieľ  ste splnili. Môžete teraz povedať, že ste boli dobre pripravený?

Vzhľadom na to, že som trénoval popri práci a že som si musel veľa vecí povybavovať sám, tak hej. Fyzicky som na tom bol dobre. Psychika sa pripraviť nedá. Vždy závisí od situácie, či a ako dobre ju zvládnem. Z únavy som býval podráždený a občas som sa aj vykričal na svoj sprievodný tím. Ale aj oni sa učili, bola to pre nich nová skúsenosť. Museli toho veľa vydržať. V hoteli sme spali len sedemkrát, inak v stane pri cestách alebo v aute. Riešili problémy, varili mi, prali. Bolo toho dosť. Pre nich aj pre mňa. Nehovorím, že som po ceste dospel, ale trocha som zostarol.

Zážitkov máte určite veľa, kde sa vám páčilo najviac?

To sa vždy odvíjalo od aktuálneho fyzického stavu. Ale aj od toho, či som bežal v kopcoch, alebo po rovine. Hornatú trať mám rád, každý kopček je mojím malým cieľom, ktorý chcem splniť. Na rovine je to otrava. Zamiloval som si Rusko. Sú tam kopce, krásna príroda a milí ľudia. Rozdali by sa. Navyše sme si boli jazykovo blízki. Prekvapilo ma to, lebo ma každý varoval, že v Rusku to bude obzvlášť nebezpečné. Policajti so samopalmi nás síce každých sto kilometrov kontrolovali, ale ja som sa práve preto cítil bezpečne.

A čo Čína, ako na vás zapôsobila?

Najprv mi bolo smutno, lebo do Číny so mnou nepustili sprievodný tím. Auto nemalo v poriadku papiere. Tak som sa musel zaťať a s desaťkilovým ruksakom sa do Pekingu vydať úplne sám. Časom som odhodil aj spací vak, aby som toho mal menej. Spať sám v noci, kdesi pri ceste v Číne, no nebolo mi všetko jedno. Domáci však boli tiež veľmi milí, ponúkali pomoc, ktorú som len vytušil, lebo sme si vôbec nerozumeli. Ani s policajtmi som nemal problém. Nakoniec som za posledných sedem dní zvládol asi 680 kilometrov a bol som v Pekingu.

Čo je najvyššou métou pre ultrabežca, ako ste vy?

Pre mňa je to voľnosť  a sloboda v hlave. Bežecká i tá životná.




VIZITKA

Meno: Jozef Rajchl

Narodený: 17. 05. 1981

Výška/váha: 180 cm, 72 kg

Vzdelanie: vyštudoval Pedagogickú fakultu UK v Bratislave

Športy: atletika, gymnastika, alpinizmus, plávanie, bicyklovanie

BEŽECKÉ  ÚSPECHY

- Beh naprieč Slovenskom (2004): 575 km za 6 dní

- Beh po Európe (2005): 5239 km za 59 dní, 21 h, 50 min

- Across Austria (2007): Bregenz – Grossglockner – Graz, 686 km

- Charity run (2007): týždeň  na bežiacom páse, zbierka pre detský hospic Plamienok

POSLEDNÁ  EXPEDÍCIA – ÁZIA PO VLASTNÝCH 2008

- Bratislava – Atény – Peking: 12 024 km za 151 dní, 12 štátov Európy a Ázie

- V Európe cesty druhej a tretej triedy, v Ázii asfalt, štrk, hlina, piesok, nížiny, stredosibírska vysočina, Pohorie Altaj, Mongolská step a púšť Gobi.

Sprievodný tím: zdravotníčka Petra Pajliová, šofér Martin Wolf, fotograf Juraj Krug.

- Zničil 19 párov tenisiek, schudol 15 kilogramov, rozpočet okolo 560-tisíc korún.

- Denný priemer 80,5 km, najviac za deň 135 km, najmenej 20 km.




Z denníka osamelého bežca

Do denníka, ktorý  by mal časom vyjsť aj knižne, zaznamenávali Jozef Rajchl i členovia jeho sprievodného tímu svoje zážitky. Ešte nie je úplne dokončený. Tu sú niektoré najzaujímavejšie momenty, ktoré ho počas behu do Pekingu postretli.

Maďarsko

Bežať po ceste N-81 bolo šialené. Bezohľadnosť vodičov naozaj nepozná hraníc. Keď ma na mieste s čerstvým hrobom dvanástich ľudí, čo sa zabili, predbiehali dva kamióny, bol to extra stres. Počas behu po Maďarsku mi ešte kamarátka vybavovala mongolské víza, ale čosi nebolo v poriadku, tak som trocha musel zmeniť trasu a ísť cez Chorvátsko.

Chorvátsko

6. a 7. deň: V Chorvátsku sú aj roky po skončení vojny tabule o umiestnení nášľapných mín. Takže musím byť trocha opatrný. Beží sa tu doslova krásne. Autá mi dávajú prednosť, ak treba, počkajú, jazdia pomaly a ohľaduplne.

Srbsko

8. až 11. deň: V Sremskej Mitrovici nás prekvapilo pozvanie od bývalého veslára na kompletný obed pre všetkých. Naša akcia budí u každého zvedavosť. Ideme do kopcov. Sprevádza nás dážď a časom aj sneženie. Vodu na čaj zohrievame vo fľašiach, ktoré dávame na motor. Jozef sa môže ako-tak zohriať, ale musí bežať ďalej. Hodinu po polnoci sme našli hotel, kde nás prijali. Tešíme sa na horúcu sprchu a teplo v izbe. Teplá voda netečie a v hoteli nekúria. Drkoceme zubami pod dekami, ale aspoň nie sme vonku na snehu.

Macedónsko

15. deň: Policajti, ktorých sme stretli, nám odobrili úmysel bežať po diaľnici. Ďalšia hliadka bola proti a poslala nás na vedľajšiu cestu. Tá je však úplne neschodná. A tak sme sa vrátili späť na diaľnicu a dúfali, že policajtov už nestretneme. Ale aby sme minimalizovali riziko, Jozef medzi odpočívadlami doslova šprintoval. Diaľnica vedie k horským masívom, množstvo kamiónov na úzkej ceste bolo pre neho veľmi stresujúce. Pridali sa aj bolesti šliach a bedrových kĺbov.

Grécko

18. deň: Jozefa stále naháňajú psy z okolitých salašov a usadlostí. Keďže jednému z nich sa zapáčili jeho tenisky, museli sme vymyslieť improvizované chrániče na achilovky a lýtka.

20. deň: Jozefa zrazilo auto. Odniesla si do narazená pravá ruka. Stratené GPS zariadenie sme našli, ruku sme ošetrili octanom a zabandážovali. Ide sa ďalej.

22. deň: Chalani našli teplý prameň. Zvyšok dňa si urobíme voľno a regenerujeme. Narazeniny sa uvoľnili.

24. deň: Poobede vchádzame do Atén a dorazili sme k olympijskému štadiónu. Je majestátny, ale opustený. Podarilo sa nám vojsť, nebolo zamknuté. Blúdili sme po chodbách a konferenčných miestnostiach. V bufetoch mali jedlo a nápoje a nikde ani nohy. Všetko je krásne a čisté, akoby sme tu boli hodinu pred otvorením. Nikde sa nám nepodarilo nájsť olympijskú vlajku alebo aspoň nejakú spomienku na hry, ktoré sa tu konali pred štyrmi rokmi.

27. a 28. deň: Máme dva sanitárne dni. Jozef sa zdravotne cíti celkom fajn, len má stále kŕče v nohách. Na margo pobytu v Grécku sa asi všetci zhodneme, že toľko mrzutých a nevrlých ľudí sme zatiaľ nikde inde nestretli.

29. deň: Máme dosť veľký sklz, ale o kondičku vôbec nejde. Od Sremskej Mitrovice v Srbsku bežím ustavične v kopcoch, čo už prestáva byť zábava aj pre mňa. Ďalší dôvod je behanie medzi dvoma skupinami psov – túlavých a ovčiarskych svoriek. Keby som nemal narýchlo vyrobené chrániče z linolea, už mám achilovky dávno roztrhané.

Bulharsko

40. až 44. deň: Hurá, konečne sme v Bulharsku. Milí ľudia a žiadne psy. Jozefovi sa hoja lýtka doráňané od chráničov proti psom. Dorazili sme do Sumenu a dočkali sa vytúženej sprchy. Po devätnástich dňoch!

Moldavsko

47. deň: Ráno čakáme v kolóne na hraniciach s Ukrajinou. Najskôr nám za poplatok dezinfikujú auto. Dezinfekcia je povinná, potom si treba vyzdvihnúť papiere o dezinfekcii, zaplatiť v banke, predložiť papiere od auta a pasy. Rozhodli sa, že nás nepustia.

Ukrajina

48. deň: Sme na Ukrajine. Ľudia príjemní, zdravia a povzbudzujú, dedinky sú čisté a upravené.

57. deň: Dochádzajú nám potraviny a najmä voda. Stále sme v poliach. Podarilo sa nám nájsť dedinku s otvoreným obchodíkom. Keďže chlieb nemajú, kupujeme aspoň vodu a domáce vážené sušienky. K obchodu sa zbehlo pol dediny a nadšený hovorca nám oznámil, že sme prví turisti, čo k nim prišli, a ešte k tomu z Európy.

59. deň: Cez deň na ceste stopol Jožka starší manželský pár a pýtal sa, či je to on, čo beží do Číny. Vraj o ňom bola v ukrajinskom rádiu reportáž.

Rusko

70. deň, 17. mája.: Jozef má dnes 27 rokov, dostal vianočku, cukríky a dve čokolády.

71. deň až 74. deň: Postupujeme smerom ku kazachstanským hraniciam. Cesty tu nie sú, orientujeme sa len intuitívne a podľa rád domácich. Za Jerešovom si vytvárame vlastnú trasu, keďže na mapách a GPS nie je zakreslená žiadna cesta. Posledných 20 km sme sa priblížili k civilizácii. V Pugačeve sme sa napojili na pôvodnú trasu a pokračujeme cestou druhej triedy smer Samara. Je 36 stupňov a po tých dažďoch a zime je nám šialene teplo.

76. deň: Na konci Samary sa nám podarilo ubytovať. Po 34 dňoch konečne sprcha. Na recepcii sme sa pýtali na práčku. Povedali, že nemajú, ale dali nám lavór. V ňom sme všetko vyprali.

79. deň až 83. deň: Jozef bežal 20 km celých 5 hodín. Mal svalové kŕče a nalomenú vôľu pokračovať. Po obede sa dávame dokopy, najmä psychicky.

98. deň: Spíme už aj postojačky.

Mongolsko

127. deň: Sme vo výške 1700 metrov nad morom. Všade samá step a kamenná púšť. Teploty dosahujú až 45 stupňov.

133. deň: Veľa ciest a žiadne značky. Ľahko sa dá zablúdiť. Ale milí ľudia.



Článok: Six Stars (október 2008)

Foto: archív Jozefa Rajchla, www.xtremerun.com



 
avana dapoxetine